Pracovať s koňmi, ako všetci vieme, je viac než drina a preto je osviežujúce stretnúť sa aj na inom mieste ako v stajni. Takýmto prostredím alebo skôr udalosťou bol aj galavečer Slovenskej jazdeckej fedrácie (fotogaléria ), konajúci sa v príjemnom hoteli TATRA, v centre Bratislavy, 20. januára.
Mojim pôvodným zámerom bolo podať objektívnu správu o všetkom, čo som tam videla, žažila alebo čoho som bola svedkom No asi to nie je v mojich silách, preto Vám môžem iba v krátkosti priblížiť mojimi očami celý priebeh a ako som sa cítila.
Hanbím sa, no my sme ako zvyčajne meškali (práve som úspešne pochovala svoju dôveryhodnosť :)) preto sme vôbec nezachytili úvod alebo začiatok. No vítala nás veľmi chytlavá hudba a narobila som si veľa tanečných chutí pri vystúpení klubu RRC HYDROROCK. Hneď potom sme prešli do oficiality a boli svedkami udeľovania ocenení vo všetkých kategóriách jazdeckého športu na Slovensku a to parkur, drezúra, záprahy, military, western, voltíž a aj naša dôležitá vytrvalosť. Celý večer elegantne moderoval Ján Tribula. Ocenenie najlepšieho jazdca vo vytrvalosti vrámci Slovenska si odniesla Lucia Starovecká, ktorá zaznamenala minulý rok nemálo úspechov, neviem či treba pripomínať Kentucky a slávne svetové jazdecké hry, odkiaľ sa vrátila so skvelým 53. miestom na koni Balkán a ten sa stal zároveň aj koňom roka. V juniorskej ketegórii mladá a šikovná Soňa Chromeková. Za Bratislavskú oblasť získala ocenenie už niekoľko rokov úspešná Silvia Potočná a v juniorskej kategórii Miriama Ondušová z jazdeckého klubu SAHARA.
Už veľmi dlho sa na to hnevám a zopakovalo sa to aj tu. Niekto sa nahlas a dosť verejne vyjadril, že vytrvalosť je veľmi jednoduchá, človek sa iba vezie a podobne. Tomuto športu sa venujem, len dva roky, no stihla som nazbierať dosť skúseností a informácii aby som s týmito vyjadreniami naplno nesúhlasila a bola úplne rozhorčená. Nerozumiem dokonalo a vo všetkom parkúru ani drezúre ani westernu. Kone majú za sebou v týchto športoch určite pracný tréning, roky driny, preto ich vôbe nesúdim. A očakávala by som niečo podobné aj od nich. Veľa ľudí si nevie predstaviť aké je to mnohokrát ťažké „sa voziť“ za ťažkých mrazov, nechutného slnka alebo silného vetra a v krytej vykúrenej hale sa pre nás trénovať nedá. Dovolím si povedať, že práve vytrvalci strávia so svojim koňom najviac času a dokonale ho poznajú. Preto sa budem snažiť ďalej každému veľmi intenzívne vytralosť predstavovať. Áno, áno.. všimla som si, odbočila som od témy, ale to sa mi stáva. Pokračujeme galavečerom
Keď sme si noblesne vypočuli všetkých ocenených a z obdivom im zatlieskali, boli sme pozvaní k stolu. Koniari sú vždy dvojnásobne hladní, takže sme všetci ocenili toto milé gesto. Videla a stretla som ľudí, s ktorými si bežne iba kývam na pretekoch, takže ma teší, že sme sa v tento večer stihli normálne porozprávať.
Po ceste na WC sme milo prekvapené zistili, že na druhom konci, teda cez halu, je aj nejaký ten parket (a bar – ale len pre silné žalúdky), čo sme nadšené využili a večer dostal nový rozmer. Keď som si pred štvrtou ráno vyzúvala svoje vysoké topánky, bola som veľmi spokojná a príjemne prekvapená, že sa nám podarilo prežiť trocha nadštandardný večer v spoločnosti všetkých dôležitých „konských“ kamarátov, ďakujem všetkým, ktorí sa o tento večer zaslúžili a už teraz sa teším o rok na Sliač